NORTHERN SHADOWS

HISTÓRIA

Asi pred 4000 rokmi, ale pravdepodobne ešte skôr, eskimácke kmene pri migrácii z chladných oblastí Sibíri križovali Beringovu úžinu. Arktickí antropológovia zistili prítomnosť Eskimákov na myse Kresenstem zhruba v roku 1850 p.n.l.. V reči kanadských Indiánov znamená slovo "ESKIMO" požierač surového mäsa. Eskimáci sami seba označovali termínom INNUITT - ľudia. Kultúrou sa títo ľudia odlišovali od ostatných národov Nového sveta a ich história a s nimi aj história ich psov je obklopená mnohými záhadami. Preto sa o ich rannom vývoji môžeme len dohadovať. Predošlý život Eskimákov pozostával z nomádskeho putovania v extrémne krutých podmienkach. Psy a sane boli ich najcennejším majetkom a vďaka tomuto spôsobu života boli nenahraditeľní. Archeologické výskumy potvrdili, že záprahové psy mohli byť používaní už pred 300-500 rokmi. Napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že ako nosiči alebo ťahúni bremien boli používaní už skôr. Títo psi taktiež lovili polárne medvede a ostatné arktické zvieratá pre svoju obživu. Boli to neohrozené zvieratá, plne prispôsobené výnimočne nízkym teplotám Aljašky. Psy, ktorých dnes poznáme ako aljašské malamuty, mali tieto kvality vrodené.

Poznáme asi 20 pôvodných aljašských jazykov, z toho 4 sú eskimácke. Až do 18. storočia, kedy prišli ruskí obchodníci s kožušinami, nikto nepísal. Slovo Mahlemut bolo používané pre regionálny dialekt aljašských Eskimákov Inupiaq. Mahlemutsky hovoriace kmene zrejme obývali severovýchodnú časť Sewardovho poloostrova, kde je taktiež predpokladaná domovina aljašského malamuta. Ustálenie typu psov nastalo potom, čo sa kmene usadili po veľkej migrácii. Prví bádatelia občas popisovali podobných psov taktiež v pobrežných častiach na juhu. Migrácie vždy smerovali do miest s veľkým množstvom potravy. Prímorské oblasti z tohto hľadiska ponúkali možnosť lovu aj rybolovu, čo tiež vysvetľuje väčší výskyt týchto psov na sever a na juh od miesta okolie Kotzebue. Predsa len aljašský malamuti čistého typu sa nachádzali predovšetkým v oblasti Kotzebue. Mahlemutskí Eskimáci, nazývaní teraz Kuuvangmuitovia či Kobukovia mali ustálený životný režim, ktorý charakterizovala ťažká práca a výchova psov s dôrazom na rozvoj sily, pracovitosti a inteligencie svojich jediných pomocníkov. Je známe, že Mahlemuti kŕmili svojich psov na každej zastávke, na ktorej jedli aj oni sami. Vďaka tomuto humánnemu zaobchádzaniu so psami sa u malamuta ukotvila charakteristická priateľská povaha, ktorá ich odlišuje od ostatných severských plemien. Mahlemutskí Eskimáci si držali len najschopnejšie a najsľubnejšie jedince, ktoré si aj patrične cenili. Evidentne mohli mať len toľko psov, koľko mohli uživiť. Belosi, ktorí neskôr ako prví chceli tieto psy od Eskimákov kúpiť, boli šokovaní cenou, ktorú títo "chodobní" Eskimáci požadovali. Tento fakt vysvetľuje malú základňu, z ktorej chov malamuta vznikol.

Niektorí prírodovedci tvrdia, že malamut je krížencom domestikovaného psa a vlka, zatiaľ čo znalci eskimáckej kultúry a mnoho eskimáckych pamätníkov to popierajú a poukazujú na rozdiely medzi psom a vlkom. Jeden z prvých chovateľov Paul Voelker veril, že malamut je najstarším psím plemenom v Severnej Amerike a pravdepodobne aj plemenom, ktoré najdlhšie žije s človekom. Potvrdzujú to aj nálezy kostier z doby pre 12 až 20 tisíc rokmi, ktoré sa zhodujú s dnešným typom malamutov. Keď v roku 1896 nastala "zlatá horúčka", prospektori zistili, že sa nezaobídu bez saní a skupín psov. Cena dobrej svorky vystúpila na 1500 dolárov. Za dobrého psa boli bohatší ľudia ochotní zaplatiť 50 dolárov. Svorky malamutov patrili medzi najvyhľadávanejšie a najcennejšie, obdiv patril ich výraznej "maske". Napriek tomu bolo toto plemeno takmer zničené krížením s menšími a rýchlejšími psami ( napr. Sibírskym husky) kvôli pretekom a s väčšími psami (napr. Bernardýn) pre zápasy a súťaže v ťahu. Napriek všetkým kríženiam sa psy rýchlo vrátili k typu špica, z ktorého všetky severské plemená pochádzajú . U prvých generácií krížencov sa vždy javilo viacej znakov špica, takže prímesi cudzej krvi mohli byť rozpoznateľné len pre tri generácie a vo štvrtej bol už opäť typ "čistý". Prečo je to tak? Arktický typ je dominantne ustálený mnoho storočí a iste by sa neustálil znak, ktorý by nebol schopný v arktických podmienkach obstáť. Ďalším znakom, okrem exteriéru (charakteristická srsť, menšie ucho, stredná veľkosť, uzavreté pysky, menšie oko, srsť medzi prstami a srsť vo vnútri ucha) je aj schopnosť tzv."efektívnej spotreby", to znamená, že organizmus arktických psov je schopný prežiť s omnoho menším prídelom potravy vzhľadom k jeho veľkosti. Je zrejmé, že psy, ktoré túto vlastnosť nemajú, v podmienkach, ktoré sú pre záprahové psy normálne, uhynú.

Jeden z prvých priekupníkov severských psov a saní pre nákladné účely bol Arthur Walden, ktorý s týmto zámerom prišiel v roku 1894 na aljašské zlaté polia. Tu neskôr napísal knihu "A Dog Puncher on the Yukon" o "nákladných" psoch a ich využití na Aljaške.Slávnou sa stala jeho chovateľská stanica CHINOK, pomenovaná po jeho najlepšom psovi typu sibírsky husky, ktorým sa on venoval. Tohoto psa získal v Dowsne za 3 vrecia múky a 2 vrecia ovsa. Mladí manželia Seeleyovi, ktorí boli na svadobnej ceste v Novom Anglicku roku 1915, trávili čas horolezectvom sa tu spoznali s Arthurom Waldenom. Hneď pri prvej návšteve ich zaujala fenka sibírskeho husky "Toto" (dcéra Toga Leonharda Seppaly), prenajali si ju a "Toto" sa stala matkou ich výbornej fenky Tanta of Alyeska. Neskôr sa Eva Seeley u Arthura stretla s Allanom Alexandrom, nazývaným "Scotty", ktorý sa radí medzi najväčšie osobnosti v histórii športu psích záprahov. Ten jej ukázal jedného zo svojich psov, o ktorom povedal, že toto je ten pravý typ aljašského nákladného psa. Pes bol veľký a jemný a vyzeral, že sa rád mazná. Nemal žiadne meno a tak ho Eva pomenovala Rowdy of Nome. Sama nemala dosť takýchto psov vo svojej chovateľskej stanici Chinok (odkúpila ju od Arthura Waldena). Rowdyho si zamilovala a začala vyhľadávať psy jeho typu. Podarilo sa jej získať podobné psy - fenku Bessie a psa Yukon Jad, z ktorých spojenia sa v roku 1929 narodili štyri šteňatá. Bol to historicky prvý vrh, ktorý vznikol z rovnako podobného chovného materiálu a tak môže byť nazvaný vrhom prvých šteniat aljašského malamuta. Seeleyovci začali intenzívnejšie študovať aljašské psy. Uznanie sibírskeho husky v roku 1930 ich povzbudilo skúsiť to aj pre plemeno Aljašský malamut. Podarilo sa im získať niekoľko psov podobného typu a odchovať niekoľko vrchov. Založili tak líniu Kotzebue.Po niekoľkých rokoch práce bolo plemeno pripravené pre uznanie American Kennel Klubom. V roku 1935 sa dočkali plného uznania a plemeno bolo zaregistrované pod názvom ALASKAN MALAMUTE.

Prvými malamutmi zaznamenanými v plemennej knihe boli Gripp of Yukon, Rowdy of Nome a Taku of Kotzebue. Gripp of Yukon sa stal prvým šampiónom plemena. Po určitej dobe, keď už bol zaregistrovaný primeraný počet jedincov pre základňu čistokrvného chovu, bola plemenná kniha registrov uzatvorená. Počas druhej svetovej vojny bolo veľa záprahových psov použitých na armádne účely. Boli využívaní ako nosiči a k vlečeniu zbraní, munície a zásob v hornatých krajinách. Pre vynikajúci čuch sa taktiež používali k vyhľadávaniu osôb ako lavínoví psy. Záprahovým psom sa dávala prednosť pred dovtedy používanými bernardínmi, pretože boli menší, pohyblivejší a lepšie znášali tuhú zimu. Niektorí z takto využívaných psov boli malamuti a mnoho z nich sa už domov nevrátilo. Niektorí psy boli po vojne predávaní v likvidačných obchodoch. Takto sa dva psy dostali k Paulovi Voelkerov, zakladateľovi druhej línie M´Loot. Voelker však nikdy svoje psy v American Kennel Klube neregistroval. K veľkým stratám po vojne je treba pripočítať aj straty v expedíciách do Antarktídy. Tieto straty predovšetkým línie Kotzebue, ktorá reprezentovala malamuty v plemennej knihe, vysvetľujú nebezpečne nízku základňu v roku 1947 a tak majitelia psov línie M´Loot požiadali American Kennel Klub, aby sa plemenná kniha registrov znovu otvorila a líni a M´Loot posilnila chovnú základňu. Podmienkou registrácie sa stalo, aby registrovaný jedinec mal v posledných troch generáciách preukázateľne čistokrvný pôvod.

Po druhej svetovej vojne prichádzajú do chovu noví ľudia, ktorí prinášajú novú úroveň záujmu o aljašské malamuty. Jedným z nich bol Róbert Zoller a jeho žena Laura. Začali malamuta zasväcovať do novej role - ako maznáčika a druha pre ľudí, ktorí chcú krásneho a vzácneho psa. Typ a kvalita sa týmto stala veľmi dôležitá. Zistili, že okrem dvoch známych línií, aj ostatní psy, ktorí z nich nepochádzajú, taktiež prospievajú chovu a ich vplyv nemôže byť ignorovaný. Tieto ostatné psy sa niekedy spomínajú ako tretia línia, aj keď to nie je presný výraz, pretože to boli rôzne jednotliví psi vlastnení rôznymi ľuďmi a nie línie. Príspevok Zollerových do chovu spočíval v tom, čomu dnes hovoríme kríženie troch ciest. Videli zvláštnosti a slabosti v obidvoch existujúcich líniách. Kotzebue bol dobrý typ hlavne pre dobrú hlavu a celkové proporcie, ale bol menší, než aký by podľa ich predstáv malamut mal byť. M´Loot mal zodpovedajúcu veľkosť, ale väčšina jedincov bola ľahšieho typu. Predná časť tela bola väčšinou lepšia než Kotzebue, ale zadné končatiny boli nedostatočné v uhlovaní a to viedlo k problémom s pohybom. M´Loot boli náchylní k dlhým ušiam a k nosu. Kotzebue boli šedobieli, zatiaľ čo u M´Loot bola farba čiernobiela, hnedobiela, šedobiela a biela, Kotzebue boli menej agresívni a ľahšie ovládateľní na rozdiel od M´Loot, ktorí boli agresívni k iným psom, náchylní k boju a niekedy ťažko zvládnuteľní. Prvé šteňatá, ktoré Zollerovi odchovali boli - pes Ch. Apache Chief of Husky-Pak a fenka Ch. Arctic Storm of Husky-Pak, ich otcom bol Ch. Spawn´s Alaska. Obaja sa stali míľnikmi v ich chovateľskom programe. Boli 3/4 M´Loot a z 1/4 ostatní. V porovnaní s čistokrvnou líniou M´Loot boli dosť podobní línii Kotzebue, avšak ich hlavy neboli dosť dobré - mali široké lebky a široko nasadené uši. Mali dobrú farbu aj srsť. Neskôr Zollerovi nakryli fenku Ch. Arctic Storm typovo veľmi podobným psom Ch. Toto of Bras Coupe Kotzebue, ktorý pochádzal z ch.st. Chinok od Evy Seeley. Narodilo sa šesť šteniat, z toho päť sa stalo šampiónmi. Tieto šteňatá boli dôležitým príspevkom do chovu. Ch. Cliquot of Husky-Pak sa stal oficiálnym symbolom Alaskan Malamute Klub of Amerika.

CHARAKTERISTIKA

Aljašský malamut miluje ľudí a vyžaduje veľa pozornosti. Často sa nazýva medvedíkom. Má silne vyvinutý svorkový pud a preto urobíte najlepšie, keď ho zaradíte do rodiny a nevyhodíte ho von od svorky. Práve pre túto povahovú vlastnosť nie je psom oddaným výhradne jednému človeku. Sú veľmi inteligentní a vyžadujú podnety, ktorými môžeme psa naučiť poslušnosti. Malamut nie je doporučovaný začiatočníkom, pretože aj malé chyby vo výchove sa veľmi ťažko naprávajú, zvlášť, pokiaľ nemáte celkom jasno v tom, čo od psa budete chcieť. Napriek svojej tvrdohlavosti môže byť cvičený, pretože veľmi rýchlo pochopí, čo sa od neho chce a majiteľ je od začiatku milo prekvapený, ako pes za odmenu cvičí. Bez odmeny a pri dlhšom opakovaní môžu nastať problémy. Pes sa rýchlo unudí - tento rys je však typický pre všetky severské plemená. Iba jeho veľkosť stačí na to, aby sa stala pre majiteľa - nováčika neprekonateľnou prekážkou. Mnoho malamutov končí v útulku či utratením preto, že sa majiteľ zahľadel do roztomilého šteniatka a nez vládol veľké, tvrdohlavé a silné zviera. So svojim svorkovým pudom môže malamut javiť väčšiu mieru "kontaktného chovania" k psom ako neseverské plemená, vrátane rýchleho "nástupu" na nesvorkovo sa chovajúceho psa, alebo agresívnejšie reakcie pri obmedzení pohybu napr. na vôdzke. Na voľnom priestranstve a pri dodržiavaní pravidiel slušného psieho chovania je malamut nekonfliktný. Ako strážcovia sú takmer nepoužiteľní, a pokiaľ ich napriek tomu budete cvičiť na obranu či stráženie, ničíte ich prirodzené inštinkty a tým aj ich povahu. Prípadných záujemcov o váš majetok iste odradí ich veľkosť, a nemusíte sa pri tom báť, že napadne poštára. Čo sa týka štekania, malamut je skôr tichý pes. Obvykle vôbec nešteká - skôr rozpráva alebo spieva, vytím sa možno snaží dohovoriť so vzdialenejšími členmi svorky. Vlastníci malamutov si zároveň všimli, že pokiaľ psy vyjú, prestanú všetci naraz. Toto je ďalší dôkaz ich kolektívneho pudu.

Je malamut psom akého naozaj chcete?
- kto chce vlastniť malamuta, musí mu venovať dostatok voľného času a sám musí byť telesne zdatný, trpezlivý a predovšetkým ho musí mať rád
- kto včas a dôsledne pochopí jeho hodnotu, zvládne jeho výchovu, získa sympatického a kúzelného spoločníka pre potulky prírodou a životom
- malamut je psom pre ozajstného znalca a milovníka prírodných plemien neskazených civilizáciou, pretože malamut je severský pes, považovaný za kráľa vo svojej kategórii

STAROSTLIVOSŤ

Kŕmenie
Chovateľ, od ktorého získate šteňa, vám určite poradí s vhodnou výživou aj s dávkami. Neskôr bude treba prejsť na inú stravu - urobte to voľne. Náhlou zmenou sa môžu dostaviť žalúdočné problémy. Zvyčajne kŕmime šteňa 3x denne alebo voľne. Malamuti sú úplne dospelí až po 18-tich mesiacoch veku. Ak je potrava podávaná voľne, musí byť pod kontrolou. Sú jedinci, ktorí majú tendenciu zhltnúť všetko naraz, čo môže viesť k problémom s obezitou z prekŕmenia. Zo šteňacej potravy na dospelú sa prechádza zvyčajne okolo 9-tich mesiacov veku. Toto všetko je otázkou citu, skúsenosti a porady s veterinárom či chovateľom


Ubytovanie
Malamuti sú najšťastnejší pokiaľ sú zaradení do rodinných aktivít. Najlepšie je, pokiaľ môžu vybehnúť a vrátiť sa "dverami pre psov". Vonku by pes mal mať veľký oplotený výbeh. Plot by mal byť odolný a 2 m vysoký. Malamuti by sa nemali pohybovať voľne po okolí alebo po susedných záhradách. Pokiaľ sa rozhodnete pre koterec, mal by byť z kvalitného pletiva s rozmermi 2,5 m x 6,5 m a minimálne 2m vysoký, pričom strop by mal byť pokrytý pletivom. Umiestnenie koterca by malo byť na tienistom mieste, avšak nie ďaleko do ľudí, v koterci by mal byť vyhradený priestor pre búdu, kde by naopak nemal byť pes rušený. Búda by mala byť pevná a solídna s odklápacou strechou. Nie je potrebné ju zatepľovať, ale skôr ju treba chrániť pre nepriaznivým počasím a vystlať slamou. Pes potom strávi veľa času v búde alebo na jej streche, z ktorej má pekný výhľad.


Starostlivosť o srsť
Aljašský malamut zhadzuje podsadu dvakrát do roka a stratí ju všetku naraz. Táto veľmi intenzívna "plznúca perióda" trvá asi tri týždne. Podsada vypadáva vo veľkých chumáčoch. Kartáčovanie a vysávanie podlahy je na dennom poriadku. Chovatelia v teplejších oblastiach zaznamenávajú trvalé nepozorovateľné pĺznutie po celý rok. Malamut je pomerne čistotné a nepáchnuce zviera. Má sklony sa umývať ako mačka. Aj keď je celý zablatený, očistí sa sám. Preto ich kúpeme minimálne, 1x ročne. Okrem pĺznutia nevyžaduje takmer žiadnu starostlivosť o srsť. U súk pĺznutie nadväzuje spravidla na háranie. Dá sa povedať, že fenka je najvypĺznutejšia v dobe faktického či teoretického pôrodu šteniat. Malamutov netrimujeme ani nestriháme. Občasné kartáčovanie je potrebné k odstráneniu odumretej srsti, inak srsť udržujeme len v čistote.


Cvičenie a výchova
Cvičenie malamuta je výzvou vašim schopnostiam. U tohto plemena je zvlášť dôležité začať s cvičením skoro. Určite pravidlá a uistite šteňa, že ste v prevahe. Napríklad ak nechcete dospelého psa v posteli, nestrpte to ani u šteňaťa. Dôkazom vašej prevahy je to, že očakávate vždy splnenie vašej požiadavky. Ak pes zistí, že nie ste dôsledný, skôr či neskôr si navykne neposlúchať. Veci, ktoré sú roztomilé u šteňaťa, úplne inak vyznejú u 40 kilového psa. Tento svorkovo orientovaný pes rád splní vaše požiadavky, ak ste tzv. super-alfa alebo alfa jedinec. Najvhodnejšie sú preto cviky poslušnosti, ale aj mimo cvičiska musí pes mať pocit, že je stále pod vašou kontrolou. Je dôležité nezabudnúť, že malamut je pes pracovný - potrebuje niečo robiť. Zatvoriť ho na dvore, dať mu kosť a čakať, že bude šťastný, nie je najlepší nápad. Do dobrej kondície sa pes dostane cvičením, hraním a vybehaním napr. s bicyklom, alebo na túre. Tento pes je výborným spoločníkom na výlety do prírody, sám si totiž môže niesť potravu aj vodu

Voľný preklad do slovenčiny z rôznych materiálov p. Maříkovej pre KSP